Testujeme Elektrobicykel tretia časť

Testujeme Elektrobicykel tretia časť

Ja a môj priateľ sme sa vybrali na ďalekú cestu z Bratislavy po hrádzi smerom na juh. Nikdy by sme však nečakali že prejdeme tak ďaleko a že sa tento cyklo-výlet premení na našu obľúbenú historku. 

Elektrobicykel alebo e-bike sme kúpili ešte v zime, svojich prvých sto kilometrov mám už za sebou a tak som si povedala prečo nešlapnúť do pedálov a ísť niekam kde je pekne. Na Facebookovej skupine Tip na výlet BA a okolie som sa popýtala kam ísť keď zvládnem 80 kilometrov za deň (predtým som najďalej šla do Hainburgu kde nás chytila búrka a ledva som prišla domov, čo bolo bezmála 50 kilometrov) a odpoveď prišla že Gabčíkovo - zasmiala som sa že ja chcem celodenný výlet s prespaním a nie výlet na pol dňa (to som ešte netušila ako ďaleko to Gabčíkovo je, pretože vodičovi sa zdá že tu kúsok), ďalšia odpoveď už bola viac challenging že prídte navštíviť Baťov kanál (čo sa mi zdalo docela rozumné ale vlakom sme s bicyklom ešte necestovali, aspoň nie do uskutočnenia tohto výletu, tak som si túto super možnosť nechala na leto) a víťazná odpoveď znela takto: "Patince, super ubytko vo wellness hotele a druhy den naspet" a tak hor sa na booking.com. Zapáčil sa mi hotelík s dobrou cenou a s pozíciou neďaleko Patiniec a kúsok za Komárnom (vtedy som ešte nevedela že tento kúsok za Komárnom na bicykli po celom dni naozaj nie je kúsok ale o tom v ďalšom diely). 
V piatok ráno sme sa teda vybrali smer Patince (vedeli ste že Patince sú najjužnejšia obec na Slovensku?) do dedinky Bokroš (o Bokroši si napíšeme v poslednej časti). Našu cyklo-púť si rozdelíme na pár častí, podľa udalostí a pocitov nie podľa kilometrov a dávkovať vám budem časti postupne, tu je tretia časť:

1. časť: Optimistické ráno
2. časť: Kyselica až Gabčíkovo

3. časť: Nikde nikoho a ulov si obed

Táto časť bude trošku dlhšia ako tie predchádzajúce ale ak ste sa dočítali až sem myslím že táto časť bude pre vás zaujímavá, hoci toto ešte ani z ďaleka nebol ten čas kedy sme si siahli na dno svojich síl. 

Do Gabčíkova to bolo 50 kilometrov, prešli sme ich za dve hodiny a dvadsať minút, bez zarátania pauzy. Od Gabčíkova nám už trochu vyhladlo pretože sme vstávali skoro ráno a raňajky už boli fuč. Keďže ani jeden z nás nepredpokladal že ľudia pri Dunaji nevyužijú podnikateľské príležitosti a teda nestretneme žiadny bufet, zmrzlináreň a iné, tak sme si nevzali so sebou jedlo aby sme zbytočne nezaberali miesto v ruksakoch (už tak boli dosť plné, pretože obaja sme brali nabíjačky na baterky, oblečenie na druhý deň a iné zbytočnosti). Teplota začala stúpať a pomaly sme dávali dole jednotlivé vrstvy oblečenia. Slniečko nám pieklo do tváre a cesta sa zdala byť až do nekonečna, napravo vysoké stromy v okolí Dunaja, naľavo lúky, pred nami široká cesta ktorá viedla až za horizont a za nami sa vzďaľovali posledné známky civilizácie. Zrazu pozerám, na lúke niečo beží, kričím jééééj srnka, skákalo to do výšky a bežalo to naším smerom, čím bližšie to bolo tým viac som si uvedomovala že to je nejaká divná srnka a že divne skáče. "Srnka" prebehne cez hrádzu na druhú stranu a nám je jasné že sme sa mýlili, zajac odskacká do vysokej trávy a ešte chvíľu stíhame šlapať za ním ale po chvíli sa nám stratí z dohľadu. Takéhoto obrovského a rýchleho zajaca som teda ešte nevidela (a to sme doma mali zajaca ktorý teda poriadne papkal a bol veľký aj za dvoch). Zasmiali sme sa nad tým že sme si zajaca pomýlili so srnkou a šlapali ďalej, počas týchto nekonečne dlhých 10 kilometrov sme videli ešte ďalších dvoch takýchto veľkých zajacov. Zasmiali sme sa aj nad tým, že toto možno bola jediná možnosť ako sa najesť a čakali sme kedy natrafíme na ďalšiu dedinu.

Na obrázku je vidno že 10 kilometrov roviny je presne to čo som spomínala že cesta sa zdala byť nekonečná, ďalej môžte vidieť že žiadna dedina iba lesy a polia nás obklopovali celých 10 kilometrov. 

Moje najhoršie rozhodnutie tohto výletu prišlo práve teraz keď sme zbadali veľký bilboard, kde bolo napísané "reštaurácia 600 metrov". Povedala som si že to je zbytočná zachádzka a že aha pred nami už je dedina, tam už bude reštaurácia. Tak sme teda pokračovali ďalej po hrádzi a vošli sme do ďalšej dediny ktorá vyzerala že nemá ani kostol ani krčmu, nie ešte reštauráciu. Pokračovali sme ďalej, žalúdok mi škvŕkal a nohy už ledva šlapali. Ideme ďalej a konečne pred sebou vidíme väčšiu dedinu a tak pridáme do pedálov a tešíme sa na jedlo.  

4. časť: Medveďov - 3 herne bude uverejnená asi až budúci týždeň, takže si trošku počkáte na rozuzlenie či sme sa konečne najedli alebo ešte stále nie. Ak ste zostali verný tomuto blogu a čítate už tretiu časť tak vám ďakujem za podporu a dúfam že počkáte aj na ďalšiu časť a na ďalších 5 plánovaných častí pretože cesta bola naozaj ďaleká a plná zážitkov.